Julius Mikolaj

Anno tu z mecha akcie vytvoril niečo omnoho ťažšie – surový pohľad na ľudskú myseľ, ktorá sa láme pod vlastnou vinou. Je to animácia, ktorá ťa nepustí: každý strih, každá pauza v monológoch a Instrumentality súpera sú narážky, ktoré cítiš ešte dni po závere.

Seriál sa pýta, kde sa končí pokora a začína nevyhnutný odpor, keď je tvoj svet v troskách. Ak ťa pri Pelíškoch oslovila trpká dôstojnosť života pod totalitou, sadne ti rovnako aj táto atmosféra čínskej okupácie, kde každá bitka nie je o víťazstve, ale o charaktere majstra, ktorý by najradšej len cvičil v tichu.

Mifune v Meči osudu stvárnil jedného z najľadovejších antihrdinov kinematografie – samuraja, ktorý zabíja bez váhania a bez citu, pričom v zasneženej krajine sa smrť mení na estetiku. Ak ťa pri Pelíškoch bavila trpká nálada, kde sa pod humorom skrýva prázdnota, sadne ti tento temný tón úplne rovnako.

Leon ťa konfrontuje s otázkou, či sa dá zostať ľudským, aj keď ťa život naučil iba zabíjať. Krehké puto medzi nemým nájomným vrahom a Matildou je silné práve v tom, že nepadá do sentimentu – zostáva drsné, no predsa nečakane teplé.

Veľký útek ťa vtiahne do atmosféry vojenského tábora, kde sa napätie medzi strachom a odhodlaním hrá v neuveriteľnom tempe. Záverečná motocyklová scéna cez bavorské polia je natočená tak precízne, že ju budeš mať v hlave ešte dlho.