Martin C-Binary

Walken tu nehrá obyčajného gangstra, ale tichého kráľa, čo sa z väzenia vráti s posolstvom, že New York bude jeho – každý masaker sa odohráva v takmer náboženskom tichu. Ferrara natáča mesto tak mokro a neónovo, že aj obyčajná ulica pôsobí ako priestor nejakej temnej bohoslužby.

End of Evangelion nechá Anno v jednej scéne postaviť vedľa seba masaker tiel v oceáne a Shinjiho, čo sa práve v nemocnici sám rozhoduje, či vôbec chce existovať – a ten kontrast medzi vesmírnou apokalypsou a tichým osobným zlyhaním nesie celý film. Režíruje to tak surove, že žiadny únik v podobe „zábavného anime" ti nedovolí.

PK ti dá za sprievodcu mimozemšťana, čo sa pýta na náboženské rituály s detskou bezbrannosťou – Khan každú jeho naivnú otázku zahrá tak, že smiech príde skôr než pochopenie, čo vlastne Hirani pod povrchom režíruje. Výsledkom je komédia, ktorá sa tvári ako rozprávka, ale v každej scéne ti potichu podsúva otázku, na ktorú niet ľahkej odpovede.

Hladný sedliak dostane od Smrti tri magické dary a každé sa mu zvrtne inak, než čakal – Gavaldón to podáva ako tichú mexickú rozprávku, kde chudoba nie je dekorácia, ale postava. Figueroa delí svetlo a tieň tak chirurgicky, že aj prostý večer v chudobnej izbe pôsobí ako scéna z expresionistickej drámy.

Umenie pretekať v daždi ti dá za sprievodcu psa Enza, ktorý z pasažierskej sedačky Dennyho auta ticho sleduje celý jeho život – lásku, stratu aj výchovu dcéry – a kladie otázku, či sa práve v pohľade zvieraťa skrýva najčistejšia múdrosť o tom, ako naozaj žiť.